Extraligoví hráči, mládežníckí tréneri, ale hlavne mladí študenti FTVŠ! (Rozhovor)

Obaja ste ešte vekom študentmi a študujete na UK - FTVŠ, ako sa vám páči vaše štúdium, je to ťažké? Odporučili by ste hráčom s ambíciami na trénerstvo nech idú študovať na FTVŠ alebo skôr nie?

Juraj : Áno študujem na FTVŠ UK, zatiaľ sa mi štúdium páči, je to lepšie ako minulý rok keď sme boli v škole iba týždeň a potom nás dali na dištančné hodiny, teraz aspoň máme praktické v škole. Niektoré predmety sú ťažšie a niektoré sú ľahšie, ale keď športujem skoro každý deň je to o niečo jednoduchšie . Či by som odporučil túto školu? Určite áno, ak má niekto ambíciu stať sa trénerom, toto je jediná možnosť ako dostať najvyššiu trénerskú licenciu na Slovensku.

Patrik : Tak moje štúdium sa mi páči, vysokú školu som si vyberal hlavne podľa toho, čo ma baví, takže, sa nemôžem sťažovať. FTVŠ by som taktiež určite odporučil mladým ľuďom, ktorí by sa chceli posúvať v športe, či už ako tréneri, hráči alebo hocičo čo so športom súvisí, keďže táto škola nás núti rozvíjať sa ako aj po vedomostnej stránke, tak aj po tej fyzickej v rôznych oblastiach.

Vy obidvaja vlastne trénujete aj za Záhorákov mužov "A". Ako vám pomohlo vo vašom trénerskom rozvoji nastupovať v najvyššej slovenskej súťaži NHE?

Patrik : Jedna vec je vedieť teóriu a druhá vec je to zažiť na vlastnej koži. Prežívať rôzne momenty v zápasoch nám jednoznačne pomáha ako trénerom najviac. Určite si myslím, že každou jednou situáciou v zápase, každou jednou akciou, minútou na ihrisku, sa naše pohľady na hru menia po hernej aj rozhodovacej stránke, a tým pádom vieme aj tieto skúsenosti z kvalitných zápasov posúvať ďalej našim zverencom, ktorým sa snažíme posúvať len tie najcennejšie a najkvalitnejšie informácie, aby sa aj z nich raz stali kvalitní hádzanári.

Juraj : Z mojej strany je to odlišný pohľad na hru, ako keď som na ihrisku ako hráč, ale keďže som spoznal veľa nových ľudí aj vďaka škole a hádzanej, tak sa často bavíme o tréningoch s mládežou a o nových riešeniach najrôznejších zápasových situácii. Vďaka tomuto sa preto aj ja stále dozvedám veľa o nových a trošku lepších metódach aké som mal ja. Vzhľadom na fakt, že som ešte stále tréner začiatočník moje metódy nie sú úplne dokonalé .

Čo je najťažšie pri práci s malackou hádzanárskou mládežou v týchto nepriaznivých časoch?

Patrik : Ak ťa niečo baví, tak to podľa mňa nevnímaš ako niečo náročné. Samozrejme jednoduché to nie je. Ale tým, že to beriem ako moje hobby, tak nerozmýšľam vôbec nad tým, že by to malo byť náročné. Preto je ťažké povedať, čo je pre mňa najťažšie. Možno akurát v tejto dobe, je dosť zložité vysporiadať sa s covid situáciou tak, aby mohli trénovať všetky deti, keďže nie všetky deti sú očkované. Treba vymyslieť spôsob ako ten šport dostať ku každému, a to momentálne nie je ľahké.

Juraj : V dnešnej dobe už to nie je až taký problém, ale bol, že sme mali málo hráčov a nevedeli sme s koľkými hráčmi pôjdeme do ďalšej sezóny. To sa, ale zmenilo takže už asi nie je ďalší taký väčší problém.

V dnešnej dobe nie je úplne ľahké byť trénerom, ale vždy sa nájdu nové techniky na trénovanie. Nie je úplne náhoda, že som si vybral práve vás dvoch na rozhovor. Obidvaja trénujete online tréningy, Juraj ty trénuješ mladších žiakov a ty Paťo zase starších, aké to je v porovnaní s tréningami v hale? Dá sa to vôbec porovnávať?

Juraj : Určite sa nedajú porovnávať tréningy v hale a online tréningy, niekedy je ťažšie opravovať hráčov, aby cviky cvičili správne .

Patrik : Bohužiaľ sa to nedá vôbec porovnať. Tréning na ihrisku je nenahraditeľný. Týmito online tréningami sa pokúšame akurát udržať decká v ako takej fyzickej kondícií a učiť ich robiť rôzne cvičenia technicky správne, pretože aj to je veľmi dôležité. V tomto "žiackom" veku, kedy sa herne deti najviac vyvíjajú by sa mali hlavne hrať s loptou, učiť sa orientovať na ihrisku, reagovať na súpera atď. a to sa žiaľ online tréningom nahradiť nedá.

Aké cviky by ste odporučili športovcom, ktorý chcú trénovať doma alebo resp. aké tréningy, Na čo zamerané?

Patrik : Každý človek má rozdielne potreby a nedostatky, v ktorých sa chce zlepšovať. Ten kto je málo ohybný, posťahovaný, tak na to sú určite najlepšie mobilizačné cvičenia. Ten, kto sa chce rozvíjať po silovej stránke, výborné sú stabilizačné cvičenia, plus samozrejme cvičenia kde je pridaná nejaká váha navyše. Týchto cvičení na doma je plný internet, a kto nie je lenivý tak si tie cvičenia nájde a odcvičí si ich. Čo sa týka regenerácie, tak tá je nesmierne dôležitá. Ak by som to mal tak zjednodušene povedať, tak naše telo pracuje ako počítač. Ak sa počítač prehreje, tak sa vypne. Presne tak isto to je aj s našim telom...Ak nemá dostatočnú regeneráciu, tak telo začne vydávať signály, bude unavenejšie a unavenejšie a postupne sa začnú objavovať zranenia. A to predsa nechceme! Prevencia pred zraneniami je hlavne kvalitná rozcvička, správne rozohriatie, správna technika cvičení, pretože ak nerobíme cvičenie technicky správne, môže nám to uškodiť a privodiť problémy, ďalej príliš veľká záťaž je veľmi nevhodná, treba cvičiť s rozumom, treba sa plne sústrediť na každý pohyb a nakoniec teda ako sme si spomínali, regenerácia je úplne povinná.

Juraj : Tak nezameriaval by som sa iba na jednu konkrétnu časť tela, ale zameral by som sa na dynamické veci, ako sú napríklad skoky cez švihadlo a podobne. Regenerácia určite je dôležitá, ale nemusí byť zase prehnaná pri takýchto vekových kategóriách. Cvičenia na prevenciu sú tiež dôležité, takže niektoré zapájam aj do mojich tréningov.

Čo vás motivuje trénovať mládež a čo vás motivovalo celkovo sa stať trénermi?

Juraj : K mládeži som sa dostal v podstate náhodou, keď Paľo Stachovič prišiel za mnou, či by som mu nepomohol s brankármi, brankárske tréningy a pod. Potom ma zobral s tímom aj na turnaje, kde sme si rozdelili družstvá a už to bolo . Onedlho som mal už aj vlastný tím mini hádzanárov. Je to úplne iné trénovať deti, je s nimi sranda, ale aj veľa nervov. Snažím sa však, aby si na tréningu alebo na turnajoch zahrali všetci do sýtosti a to ma teší.

Patrik : Myslím, že to, čo ma motivovalo sa stať trénerom, bola taká moja vízia do budúcnosti, že čo by som chcel niekedy robiť a čím by som sa chcel živiť. Vždy som inklinoval k športu ako takému a nevedel by som si bez neho predstaviť môj život. Trénovať mládež som bral a doteraz beriem ako niečo, čo ma napĺňa, pretože pracovať s deťmi ma veľmi baví a teší ma, keď môžem odovzdávať niekomu moje vedomosti a sledovať ako sa decká zlepšujú každým jedným tréningom alebo zápasom.

Viete kedy vaši zverenci pracujú poctivo keď máte online tréningy? Či sa občas skrývajú za vypnutými kamerami, ako častokrát aj pri online vyučovaní?

Patrik : Keďže dievčatá sú hanblivejšie pred chlapcami, tak hlavne dievčatá sa občas skrývajú, chlapci s tým až taký problém nemajú, snažíme sa mať zapnuté kamery aj mikrofóny v čo najväčšom počte, ale tu zasa prichádza problém s tým, že ak je zapnutých až príliš veľa kamier tak kvalita prenosu a spojenia je horšia a horšia. Takže aj keď majú deti kamery vypnuté, cvičia sami pre seba, pre nikoho iného. Či to robia poctivo, záleží len na nich a ak sa chcú stať kvalitnými športovcami, tak vedia, že všetko by mali robiť poctivo, pretože ak ich nevidím tak ich nemôžem karhať za to, že niečo nerobia naplno. Aj v tomto je tréning v hale nenahraditeľný.

Juraj : Veľká väčšina pracuje poctivo aj so zapnutými kamerami, ale nájdu sa aj takí, ktorí sa skrývajú .

Zmenili sa nejako vaše tréningy keď ste prešli na online a ak áno, ako ste ich prispôsobili?

Juraj : Zmenili sa, nemôžeme robiť napríklad vedenie lopty a podobné veci spojené s hádzanou. Teraz sa snažíme skôr pripravovať tréningy silového a kondičného charakteru na ktoré nie je až toľko času v hale.

Patrik : Tak samozrejme. Nemôžeme robiť s loptami, chýba streľba, prihrávky, vedenie lopty, klamlivá činnosť... môžeme sa vyvíjať len po fyzickej a kondičnej stránke pomocou silových, kondičných, stabilizačných, mobilizačných cvičení, ale nemôžeme sa rozvíjať po tej hernej a technickej stránke, ktorá je najdôležitejšia. Ako som už povedal skôr, týmto deťom chýba hlavne hra s loptou a pobyt na ihrisku.

Na záver by som sa len opýtal, že aké sú vaše hráčske ambície a potom možno či máte aj tie trénerské nejaké, sny alebo predstavy.

Patrik : Najbližšie hráčske ambície sú určite baviť sa hádzanou a verím, že ak nás to bude baviť tak prídu aj vysnívané výsledky a úspechy. Uvidíme kam nás to zavedie. Čo sa týka trénerských snov alebo ambícií, tak tam je to u mňa jednoznačné. Dokázať sa uživiť tým čo ma baví a rozdávať radosť a vedomosti ostatným. Či už to budú deti alebo dospelí.

Juraj : Hráčke ambície určite mám, niektorá sa mi v podstate už z polovičky plnia s to hrať extraligu za môj materinský klub. Trénerskou ambíciou bude asi to, aby som dotiahol čo najviac hráčov do vyšších vekových kategórii a potom čas ukáže .

Páni tréneri ďakujem veľmi pekne za rozhovor a za veľmi poučné informácie, ktoré ste nám odovzdali. Držíme vám palce a nech sa vám vo všetkom darí!

Autor : Ján Janoštiak